(koz) Vážený pán riaditeľ, milí učitelia, drahí rodičia a spolužiaci!
"Sme iní, nie horší." Ďakujeme Vám, že ste nám dovolili žiť s Vami, nielen vedľa Vás.
Motto Dňa krivých zrkadiel, sa stalo aj našim mottom.
V živote človeka nie je najdôležitejší jeho výzor, ale to, čím je, akým je človekom, aké je jeho vnútro. A práve to nie je viditeľné. Keď sa pozrieme do krivého zrkadla, vyzeráme iní, než v skutočnosti sme. Neznamená to však, že pre zmenu výzoru sme naozaj iní, či nebodaj horší. To, že aj tieto deti niekedy vyzerajú inak, neznamená, že sú horší ako väčšina z nás. Stačí zmeniť uhol pohľadu a uvedomiť si, že tie najkrajšie veci v nás sú voľným okom neviditeľné. Dajú sa len cítiť a to len vtedy, keď to budeme chcieť.
Desať rokov sa presýpalo pomedzi prsty ako ten najsypkejší piesok a teraz neostáva iné, ako sa rozlúčiť. Nielen s učiteľmi, s lavicami, či miliónkrát stláčanými kľučkami. Ale rozlúčiť sa s desiatimi rokmi plnými šťastia, strachu ale predovšetkým nezabudnuteľných zážitkov. Dnes sa už len otáčame späť a tieto slová sa tíško vytrácajú z našich myšlienok. Mnohokrát sme sa potkýňali o prekážky, ale spoločnými silami sme ich postupne dokázali prekonať.
V súčasnosti sa končí jedna veľká kapitola vašich - našich detí. Už to nie sú ti malí prváčikovia, ktorí s vystrašenými očkami pozerali na múry tejto školy a zaplavovali ľudí naokolo morom otázok, na ktoré sme sa snažili vždy nájsť odpoveď. Všetci, ktorí sme s nimi pracovali sme sa im s láskou snažili nahradiť rodičov a s pochopením sme si vypočuli aj tú najbláznivejšiu otázku.
Hoci nám tieto deti vyrástli priamo pred našimi očami, vždy to budú deti, ktoré majú právo mať zašpinené ruky, právo skočiť do kaluže, právo na chyby či omyly...
V živote každého z nás sú momenty, na ktoré sa spomína celý život. Zapíšu sa hlboko do knihy najkrajších spomienok. Dnes sa stávame svedkami podobnej udalosti. Aj tieto naše „veľké deti“ sú neisté, plné snov, túžob a ideálov a s otázkou v očiach čakajú čo im ešte prinesie život. Čiastočne sa stavajú zodpovednými za seba samého, za vlastné rozhodnutia ale aj činy. Taktiež sa učia na svojich chybách a za svoje činy budú niesť určitú zodpovednosť.
Ťažko sa hľadajú slová, ktorými by sme opísali našu vďaku a úctu.
V mene detí chceme poďakovať Vám pán riaditeľ, že ste ich pred desiatimi rokmi prijali medzi ostatné deti tejto školy a tak im zjednodušili život.
Naše poďakovanie patrí aj rodičom a ich nekonečnej láske, odrážajúcej sa v hodinách presedených nad domácimi úlohami, čo určite nebolo vždy ľahké a stálo ich to určite veľké množstvo energie a trpezlivosti.
Veľké poďakovanie patrí aj p. farárovi Kleinovi, ktorý tieto deti spolu s rodičmi pripravil na prijatie 1. sv. prijímania a neraz im svojim hudobným prejavom spestril hodiny náboženstva. Ďalej ďakujeme p. katechétke za jej trpezlivosť s nami, lebo vieme, že nie vždy to bolo ľahké. Nemôžeme zabudnúť aj na nášho milého p. kaplána, ktorý si veľmi rýchlo našiel k nám cestu. Nikdy v utorok nás neobišiel, a rozveselil nás.
V neposlednom rade chceme poďakovať aj našim p. zástupkyniam, ktoré vždy rady zavítali do našej triedy - Adam ich nikdy nezabudol pochváliť aké sú kočky. A posledný rok hudobnej bol jednoducho super zážitok.
Chceme sa poďakovať aj Vám, žiakom tejto školy, že počas desiatich rokov, ktoré sme tu strávili, sme nikdy nemuseli riešiť problémy, ktoré by sa týkali začlenenia týchto detí medzi Vás. Brali ste ich ako svojich kamarátov, spolužiakov,...
Za to všetko Vám ďakujeme. Tablo našej triedy